10 min
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok: 7:00 - 17:00
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok: 7:00 - 17:00
Dôvera medzi rodičom a tínedžerom sa buduje v každodenných situáciách. Niekedy rozhoduje spôsob, akým sa opýtame, inokedy schopnosť počúvať bez hodnotenia. Ako zostať dieťaťu nablízku aj v období, keď si od nás prirodzene vytvára odstup?
Rodičia chcú svojmu dieťaťu pomôcť, no niektoré dobre mienené rady môžu mať opačný účinok. Tínedžer sa uzavrie, odmieta rozhovor alebo o svojich problémoch prestane hovoriť. Detská psychologička Silvia Matajsová vysvetľuje, ako si udržať dôveru dospievajúceho, prečo sa niekedy ľahšie zdôverí počas cesty autom a ako reagovať, keď sa dieťa prizná, že spravilo niečo zlé.
„Čo sa deje?“ „Nič.“ „Naozaj?“ „Hej.“
Podobný rozhovor poznajú mnohí rodičia dospievajúcich detí.
Rodič vidí, že niečo nie je v poriadku, snaží sa zistiť viac, no dieťa odmieta hovoriť.
Niekedy môže byť problém aj v tom, ako rozhovor začneme.
Ak chceme, aby sa nám tínedžer zdôveroval, potrebujeme vytvárať priestor, v ktorom sa nemusí báť našej reakcie.
„Musíme sa vážne porozprávať.“ Prečo táto veta nemusí fungovať? Keď má rodič obavu o dieťa, prirodzene chce vedieť, čo sa deje. Vopred naplánovaný vážny rozhovor však môže tínedžera dostať do obrannej pozície.
Psychologička preto odporúča začínať nenásilne. Pomenujte to, čo ste si všimli, bez okamžitého hodnotenia či vykreslenia problému.
Napríklad: „Všimla som si, že sa už veľmi nestretávaš s kamarátmi. Stalo sa niečo?“
Alebo: „Zdá sa mi, že si posledné dni smutná. Ak sa o tom chceš porozprávať, som tu.“
Tínedžer sa niekedy ľahšie otvorí počas prechádzky, spoločného varenia alebo cesty autom než pri formálnom rozhovore z očí do očí.
Rozhovory sú prirodzenejšie práve vtedy, keď nie sú hlavnou a vopred oznámenou náplňou spoločného času.
Pomáha aj čas strávený individuálne s dieťaťom. Jeden rodič s jedným dieťaťom, nie vždy iba celá rodina spolu.
Takto vzniká prirodzený priestor aj na témy, o ktorých by tínedžer pred súrodencami nehovoril.
„Veď máš všetko.“
„To je len puberta.“
„My sme také problémy nemali.“
„Nerob z toho drámu.“
Rodičia tieto vety často hovoria v snahe dieťa upokojiť alebo povzbudiť, dieťaťu však nepomáhajú. Prečo?
„Tínedžer môže vety vnímať inak. Počuť odkaz, že jeho problémy nie sú dôležité alebo že nemá právo cítiť sa tak, ako sa cíti.“
Dospelému sa niektoré problémy dospievajúcich môžu zdať banálne. Prvé lásky, konflikty s kamarátmi či školské sklamania však môžu byť pre mladého človeka v danej chvíli veľmi intenzívne.
Preto je dôležité nezľahčovať jeho prežívanie.
Keď tínedžer začne hovoriť o probléme, rodič má často tendenciu okamžite navrhovať riešenie. Má viac životných skúseností a neraz dokáže situáciu posúdiť rýchlejšie.
Dieťa však niekedy potrebuje predovšetkým vypočuť.
Psychologička preto odporúča jednoduchú otázku:
„Chceš, aby som ti poradila, alebo potrebuješ, aby som ťa teraz len vypočula?“
Niekedy totiž nie je najdôležitejšie okamžite vyriešiť problém, ale dať dieťaťu pocit, že jeho prežívanie berieme vážne.
Ak tínedžer odmieta rozhovor, nemusí to znamenať, že sa nebude chcieť rozprávať neskôr. Dôležité je naňho netlačiť.
Rodič môže povedať:
„Rozumiem, že sa o tom teraz nechceš rozprávať. Keď budeš chcieť, som tu.“
Rešpektovať odmietnutie rozhovoru však neznamená zostať pasívny, ak sa stav dieťaťa zhoršuje.
Vtedy je vhodné tému znovu citlivo otvoriť alebo navrhnúť pomoc iného dospelého či odborníka.
Dospievajúci sú citliví na svoje súkromie.
Ak sa dieťa rodičovi zdôverí a ten následne rozoberá jeho osobné problémy pred širšou rodinou alebo známymi, môže tým narušiť vzájomnú dôveru.
Silvia Matajsová ponúka jednoduché prirovnanie. Predstavme si, že sa partnerovi zdôveríme s niečím veľmi osobným. On to následne začne rozoberať pred ostatnými na rodinnej oslave.
Pravdepodobne by sme nabudúce zvažovali, čo mu povieme.
Ak tínedžer stratí pocit bezpečia a dôvery, môže sa pred rodičom uzavrieť práve vo chvíli, keď ho najviac potrebuje.
Výnimkou je vážne ohrozenie bezpečia. Vtedy má ochrana dieťaťa prednosť pred zachovaním tajomstva.
Predstavme si, že tínedžer prizná, že vyskúšal alkohol, klamal o tom, kde bol, alebo má problém v škole.
„Rodič môže pocítiť hnev, strach či sklamanie. Ak však chce, aby sa mu dieťa zdôverilo aj nabudúce, je vhodné najprv oceniť, že mu to vôbec povedalo.“
Napríklad: „Som rada, že si mi to povedal. Nepáči sa mi, čo sa stalo, ale vážim si, že si za mnou prišiel.“
To neznamená, že nevhodné správanie má zostať bez následkov.
Rodičia majú právo a povinnosť nastavovať hranice.
Podstatné je oddeliť prijatie dieťaťa od prijatia jeho správania.
Ak za každým priznaním automaticky nasleduje krik, poníženie alebo neprimeraný trest, tínedžer sa môže naučiť svoje problémy skôr skrývať než riešiť.
Chyby k tomuto procesu patria. Dôležité je, aby sa z nich dieťa mohlo poučiť.
Dospievanie je obdobím postupného osamostatňovania.
Mladý človek sa učí rozhodovať, preberať zodpovednosť a vytvárať si vlastný pohľad na svet.
Rodičia by mu preto mali postupne poskytovať viac priestoru na vlastné rozhodnutia, primerane jeho veku a zrelosti.
To však neznamená vzdať sa hraníc alebo rodičovskej zodpovednosti.
Dôležitý je vzťah, v ktorom sa dieťa cíti bezpečne. Nie vzťah bez konfliktov, ale taký, v ktorom sa aj po nezhode dokážu rodič a dieťa k sebe vrátiť, ospravedlniť sa a rozprávať.
Rodič nemusí byť psychológom svojho dieťaťa. Mal by však byť človekom, pri ktorom sa dieťa nemusí báť povedať, že niečo nezvláda.
Autor: Mgr. Silvia Matajsová, Jana Pohanková
