5 min
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok: 7:00 - 17:00
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok: 7:00 - 17:00
Zatvára sa do izby, vybuchuje alebo stráca záujem o veci, ktoré kedysi milovalo. Je to len prirodzená súčasť dospievania, alebo signál, že sa deje niečo vážnejšie? Na časté otázky rodičov odpovedá detská psychologička Silvia Matajsová.
Podráždenosť, vzdor, výbuchy hnevu či potreba súkromia patria k dospievaniu. Podobné prejavy však môžu sprevádzať aj psychické ťažkosti. Ako rozlíšiť bežnú pubertu od situácie, keď dieťa potrebuje pomoc?
Detská psychologička Silvia Matajsová vysvetľuje, na aké zmeny by sa mali rodičia zamerať, prečo ani výborné známky nemusia znamenať psychickú pohodu a ktoré výroky tínedžera nikdy nezľahčovať.
Ešte nedávno vám dieťa rozprávalo takmer všetko. Dnes trávi viac času vo svojej izbe, spochybňuje vaše názory a na obyčajnú otázku niekedy reaguje podráždene.
Je to len puberta? Nie každý posun v správaní je dôvodom na obavy.
“Tínedžer môže experimentovať so vzhľadom, meniť účesy, štýl obliekania, hudobný vkus aj názory. Jeden mesiac je vegán, druhý punker a tretí organizuje zbierku na záchranu veľrýb. Aj takto hľadá odpovede na otázky, kým je a kam patrí,” priblížila psychologička Polikliniky Medante.
Zároveň často platí, že rovesnícke vzťahy začínajú nadobúdať väčší význam. Dieťa môže uprednostňovať kamarátov pred rodičmi, častejšie nesúhlasiť s dospelými a vyžadovať viac súkromia.
To však neznamená, že rodičia musia tolerovať neúctivé či ubližujúce správanie.
Kedy už spozornieť? Ide o situácie, kedy tínedžer prestáva zvládať svoj bežný život. Výrazne sa zhorší v škole, vzdáva sa koníčkov, prestáva sa stretávať s kamarátmi alebo stráca záujem o veci, ktoré ho kedysi tešili. Dôležitá je jeho schopnosť prežívať radosť a záujem.
Ak dospievajúci odmieta rodinný výlet, ale s nadšením plánuje stretnutie s kamarátmi, nemusí to byť dôvod na znepokojenie. Ak však postupne stráca záujem aj o kamarátov a obľúbené aktivity, rodičia by mali zvýšiť pozornosť.
Vždy sa pozeráme na zmenu v kontexte konkrétneho dieťaťa. Nie každé dieťa je spoločenské, temperamentné alebo ambiciózne.
Varovným signálom je najmä výrazná zmena oproti tomu, ako konkrétne dieťa fungovalo predtým.
Mnohí ľudia si depresiu spájajú predovšetkým so smútkom a plačom. U dospievajúcich však môže mať aj iné prejavy.
„Depresia u tínedžerov sa môže prejavovať podráždenosťou, výbuchmi hnevu, stratou motivácie, únavou, problémami so sústredením, opozičným správaním či nezáujmom o okolie,“ opisuje zmenu Matajsová.
Niektorí dospievajúci pôsobia skôr nahnevane než smutne. Iní sa stiahnu do seba, prestanú komunikovať a akoby ich už nič nezaujímalo.
Dôležité je sledovať aj zmeny v spánku, chuti do jedla, schopnosti sústrediť sa, pamätať si a prežívať radosť. Dieťa tiež môže mať pocit, že všetko je preň príliš náročné, aj činnosti, ktoré predtým zvládalo bez väčších problémov.
Samotná podráždenosť však automaticky neznamená depresiu. Rozhodujúce je celkové fungovanie dieťaťa, trvanie a závažnosť zmien.
Únava počas dospievania nemusí automaticky signalizovať psychické ťažkosti.
„V puberte dochádza k prirodzenému posunu biologického rytmu. Tínedžeri začínajú pociťovať ospalosť neskôr večer, a preto majú tendenciu neskôr zaspávať a ráno dlhšie spať. Školský režim však často nezodpovedá ich biologickým potrebám.“
Výsledkom môže byť podľa Matajsovej nedostatok spánku, ranná únava a horšie sústredenie.
Nie je preto nezvyčajné, keď dieťa tvrdí, že je príliš unavené na učenie alebo domáce práce, no pri telefonáte od kamarátov zrazu získa energiu.
Samotná takáto situácia nemusí byť dôvodom na obavy.
Znepokojivejšia je únava, ktorá pretrváva aj pri dostatočnom spánku, zasahuje do každodenného fungovania a dieťa pre ňu odmieta aj aktivity, ktoré má rado.
Psychické problémy nemusia byť vždy viditeľné na školských výsledkoch alebo správaní navonok.
Niektoré deti majú výborné známky, kamarátov a zvládajú svoje povinnosti, ale za cenu veľkého vnútorného napätia.
To, že tínedžer dobre funguje v škole, ešte nevylučuje, že prežíva psychické ťažkosti. Úzkosť sa môže prejavovať nadmernými obavami zo školského hodnotenia, sociálnych situácií alebo odmietnutia kamarátmi.
„Podporujem rodičov rozprávať sa s dospievajúcimi aj o tom, ako sa cítia v škole, medzi kamarátmi a čo ich v poslednom období trápi. Mali by vedieť, že okrem rodičov sa môžu v prípade potreby obrátiť aj na školského psychológa.“
Odporúča tiež rozprávať sa s tínedžerom individuálne, nie pred súrodencami alebo celou rodinou. Pre niektoré deti je už samotné rozprávanie o vlastných pocitoch náročné a prítomnosť ďalších ľudí ich môže ešte viac zablokovať.
K úzkosti sa môžu pridružiť bolesti brucha, hlavy, nevoľnosť či búšenie srdca.
Preto je dôležité, aby sa rodičia nezaujímali iba o výkon dieťaťa, ale aj o jeho prežívanie.
Digitálne technológie sú dnes prirodzenou súčasťou dospievania. Tínedžeri ich využívajú na komunikáciu, udržiavanie priateľstiev aj zábavu.
Samotné intenzívnejšie používanie mobilu preto nemožno automaticky považovať za závislosť.
Zaujímavý je však psychologický pohľad na jeho funkciu.
Mobil môže niekedy pre dospievajúceho predstavovať upokojujúci objekt, podobne ako obľúbený plyšák či dečka pre malé dieťa.
Ak sa tínedžer cíti osamelo, úzkostne alebo neisto, môže mu poskytovať pocit spojenia s druhými a určitej kontroly nad situáciou.
„Problém nastáva, keď sa mobil stáva hlavným alebo jediným spôsobom zvládania nepríjemných emócií. Rodičia by mali spozornieť najmä vtedy, keď používanie technológií postupne vytláča spánok, školu, záujmy a ďalšie oblasti života.“
Dôležitá je aj schopnosť dodržiavať dohodnuté hranice.
Psychologička neodporúča brať dieťaťu mobil bez varovania iba preto, aby rodičia otestovali jeho reakciu. Takýto zásah môže tínedžer vnímať ako narušenie súkromia a reagovať silnými emóciami.
„Ak dieťa dohody opakovane nedokáže dodržiavať, je vhodné hľadať príčinu, nie iba sprísňovať zákazy,“ dodáva Matajsová.
V praxi sa čoraz častejšie stretávame aj s rodičmi, ktorí si u svojich detí všímajú prejavy ako opakované nevysvetlené poranenia, nosenie dlhých rukávov aj v teplom počasí či vyhýbanie sa situáciám, pri ktorých by bolo potrebné odhaliť pokožku.
Tieto prejavy automaticky neznamenajú sebapoškodzovanie. Ich neprítomnosť ho však ani nevylučuje.
„Sebapoškodzovanie môže byť spôsob, akým sa mladý človek pokúša uvoľniť intenzívne vnútorné napätie alebo zvládnuť nepríjemné emócie.“
Sebapoškodzovanie môže mať rôzne psychologické funkcie. Veľmi často súvisí s potrebou uvoľniť intenzívne vnútorné napätie, zvládnuť nepríjemné emócie alebo nahradiť ťažko znesiteľnú psychickú bolesť fyzickou. U niektorých dospievajúcich môže byť naopak spôsobom, ako vôbec niečo cítiť, keď prežívajú emocionálnu prázdnotu či otupenosť.
Niekedy sa dospievajúci s takýmto správaním stretnú medzi kamarátmi alebo na sociálnych sieťach a môžu ho vyskúšať zo zvedavosti či pod vplyvom skupiny. Ani jednorazový prejav by sme však nemali podceňovať.
Čo si všímať? Zvýšené napätie, izoláciu, výrazné sebakritické vyjadrenia alebo prudké zmeny nálady. Niektoré deti sa začnú vyhýbať blízkosti, pretože sa boja, že si niekto ich zranenia všimne.
Ak máme podozrenie na sebapoškodzovanie, je vhodné sa opýtať priamo, ale bez obviňovania. Napríklad: „Všimla som si, že máš na rukách poranenia. Mám o teba obavy. Stáva sa ti, že si zámerne ubližuješ?“
Veľmi dôležité je podľa psychologičky nereagovať výsmechom, vyhrážkami ani trestom. Dieťa sa už často samo za svoje správanie hanbí. Ak za zdôverenie dostane trest, môže sa nabudúce snažiť svoje ťažkosti ešte dôkladnejšie skrývať.
Sebapoškodzovanie nemusí byť spojené so zámerom ukončiť život. Vždy si však vyžaduje vážne a citlivé posúdenie vrátane zistenia prípadných samovražedných myšlienok a včasné zabezpečenie odbornej pomoci.
V období dospievania bývajú emócie intenzívne. Tínedžer môže v hneve povedať, že už nič nezvláda alebo že všetko je nanič.
Nie každá takáto veta znamená samovražedné riziko. Nemali by sme však automaticky predpokladať, že ju dieťa vyslovilo iba v afekte.
Osobitne vážne treba brať výroky ako „Nikomu by som nechýbal“, „Bolo by lepšie, keby som tu nebol“ alebo „Chcem zomrieť“.
Rodič by nemal reagovať panikou ani dieťa okamžite presviedčať o opaku.
Často rodičov nabádame, aby sa citlivo pokúsili zistiť, čo sa za týmito slovami skrýva.
Niektorí rodičia sa obávajú priamo opýtať na samovražedné myšlienky, aby ich dieťaťu “nevložili do hlavy”.
„Priama a citlivá otázka však samovražedné myšlienky nevyvoláva. Naopak, môže dieťaťu umožniť hovoriť o niečom, s čím bolo dovtedy samo."
Môžeme povedať: „Keď si povedal, že by bolo lepšie, keby si tu nebol, veľmi ma to znepokojilo. Chcem sa ťa opýtať, či si niekedy premýšľal nad tým, že by si si ublížil alebo ukončil život.“
Ak dospievajúci potvrdí, že premýšľa o samovražde, je potrebné odborné posúdenie. Ak má aktuálny úmysel, konkrétny plán alebo už podnikol prípravné kroky, treba riešiť jeho bezpečie bezodkladne. Pri bezprostrednom ohrození ho nenechávame samého a zabezpečíme okamžitú pomoc.
Ak má tínedžer dlhodobejšie problémy s úzkosťou, náladou, sebaúctou, vzťahmi alebo zvládaním emócií, vhodným prvým krokom môže byť psychológ.
Psychologické vyšetrenie pomáha lepšie porozumieť tomu, čo dieťa prežíva, aké má zdroje podpory a akú pomoc potrebuje.
Detský psychiater je lekár, ktorý sa venuje diagnostike a liečbe duševných porúch. Jeho pomoc je dôležitá najmä pri závažnejších depresívnych stavoch, výraznom zhoršení fungovania, podozrení na psychotické príznaky, vážnych poruchách príjmu potravy alebo samovražednom riziku. Psychologická a psychiatrická starostlivosť sa pritom môžu vhodne dopĺňať.
Niekedy je dobré začať aj u pediatra, najmä ak sa objavujú výrazné telesné príznaky, zmeny hmotnosti, spánku alebo únava. Nie všetky takéto ťažkosti totiž musia mať psychickú príčinu.
Bezodkladne treba konať pri samovražednom úmysle alebo pláne, pokuse o samovraždu, závažnom poranení, výraznej intoxikácii, strate kontaktu s realitou či zdravotne nebezpečnom odmietaní jedla a tekutín. V takýchto prípadoch je potrebné urgentné zdravotné vyšetrenie.
Pri sebapoškodzovaní je dôležité čo najskôr zabezpečiť odborné posúdenie, aj keď dieťa tvrdí, že nechce zomrieť. Ak existuje bezprostredné ohrozenie, treba volať záchrannú zdravotnú službu.
Rodič si nemusí byť istý, či je situácia dostatočne vážna. No ak má opakovane pocit, že sa s dieťaťom niečo deje, je úplne v poriadku poradiť sa s odborníkom. Aj konzultácia, pri ktorej sa ukáže, že ide o prechodné vývinové ťažkosti, môže byť užitočná.
Autori: Silvia Matajsová, Jana Pohanková
