Ako podporiť vysokocitlivé dieťa v období veľkého tlaku?

To ich môže viesť k pocitu, že sú „iné" alebo nedostatočné v systéme, ktorý oceňuje predovšetkým výkon. Takéto skúsenosti môžu viesť k zníženej sebaúcte a sebakritike, čo im bráni naplno využiť ich potenciál.

Dá sa teda povedať, že keď vysokocitlivé dieťa docieli nedostatočný výsledok pri prijímačkách, jeho mozog to automaticky preloží ako „Nie som dosť dobrý/á."

Nedokáže oddeliť výkon od vlastnej hodnoty, aspoň nie bez aktívnej pomoci rodiča.

Z mojej praxe viem, že tieto deti sú zvyčajne veľmi intelektuálne vyspelé, zvedavé a schopné komplexného myslenia. Paradox je, že práve ich bohatý vnútorný svet im pri testoch škodí: premýšľajú do hĺbky, zvažujú viacero možností, no test im na to nedáva čas.

Uviedli by ste konkrétne príklady viet, ktoré takémuto dieťaťu pomáhajú a aké mu naopak môžu ublížiť, aj keď sú myslené dobre?

Vety, ktoré zraňujú (aj keď sú myslené dobre):

• „Veď o nič nejde, to zvládneš" – dieťa sa cíti nepochopené. Znamená to pre neho veľkú vec.

• „Pozri, ako to spolužiačka zvláda, však aj ty to tak môžeš" – porovnanie zvyšuje tlak a pocit zlyhania v porovnaním s ostatnými.

Vety, ktoré skutočne pomáhajú:

• „Máme ťa veľmi radi bez ohľadu na výsledok."

• „Jedny prijímačky nerozhodujú o tom, kto si, ani čo v živote dokážeš."

Má rodič dieťa upokojovať hneď, alebo mu má najprv dovoliť emócie naplno prežiť?

Rodičia majú prirodzenú tendenciu „opraviť" situáciu. Vysokocitlivé dieťa to však potrebuje v opačnom poradí. Kým nebude vypočuté a prijaté, jeho nervový systém zostáva v preťaženom stave a nie je schopné racionálne rozmýšľať, ani prijímať informácie.

Keď dieťa príde domov sklamané, sadnite si k nemu. Nevytiahnite telefón, nepýtajte sa na detaily testu. Jednoducho buďte pri ňom a pomenujte, čo vidíte: „Vidím, že si veľmi sklamaný/á. To musí byť ťažké."

Nechajte priestor pre ticho, pokoj a zdieľanie pocitov. Až keď sa dieťa upokojí, môžete sa pomaly presunúť k riešeniam. Ak neviete, ako na to, môžete sa poradiť s odborníkom.

Ako zvládnuť situáciu, keď sa dieťa začne porovnávať s kamarátmi?

Porovnávanie je pre vysokocitlivé deti mimoriadne bolestivé. Nevnímajú ho len informatívne – vnímajú ho ako dôkaz svojej menejcennosti.

Keď dieťa povie: „Marek dostal dobré výsledky a ja nie," neargumentujte, nevysvetľujte. Najprv prijmite pocit: „To musí byť nepríjemné, keď vidíš, že to niekomu inak vyšlo." Potom jemne presuňte pozornosť späť na dieťa samotné: „Porozprávaj mi, ako si sa ty cítil/a. Čo si prežíval/a ty?"

Dlhodobo je dôležité budovať v dieťati vnútorný kompas, aby jeho sebaúcta nevychádzala z porovnávania sa s ostatnými, ale z poznania seba samého.

Čo môže rodič urobiť ešte pred zverejnením výsledkov zo skúšok, aby znížil stres a tlak?

Veľmi dôležité je, aby ste svojmu dieťaťu dali najavo, že je v poriadku byť nervózny a uznali jeho emócie. Teda normalizovali, že nervozita je prirodzená reakcia, keď nám na niečom záleží.

Vysokocitlivé deti veľmi dobre reagujú na prácu s telom, tzv. somatické techniky. Napríklad pomalé, hlboké dýchanie (nádych na 4 doby, výdych na 6 dôb), poklepávanie (tapping) alebo jednoducho pohyb.

Tieto techniky priamo upokojujú nervový systém.

A predovšetkým je dôležité nastaviť bezpečné zázemie. Teda povedať dieťaťu: „Nech to dopadne akokoľvek, prídem za tebou, budeme spolu. Najprv sa o tom porozprávame a až potom budeme riešiť čo ďalej."  A opakovane hovorte: „Mám ťa rada/rád takého/takú, aký/á si. Bez ohľadu na výsledok."

Dr. Aron opisuje príbeh ženy, ktorá dokázala prekonávať svetové rekordy vo svojom športe na malých súťažiach, no na olympijských kvalifikáciách to nedokázala. Vysoký tlak a pozornosť jednoducho zmenili výkon. To nie je zlyhanie schopností – to je iná fyziológia. A toto dieťa potrebuje počuť.

Deti sa učia zvládať neúspech predovšetkým podľa toho, ako reaguje rodič. Ak rodič zostane pokojný, empatický a podporujúci – nie vyľakaný, nie sklamaný, nie riešiaci – dieťa si z tejto situácie odnesie skúsenosť: „Aj náročné chvíle sa dajú prežiť. A nie som v tom sám/sama."

Kedy už môže byť stres alebo úzkosť po prijímačkách signálom, že dieťa potrebuje odbornú pomoc?

Smútok, plač či sklamanie po prijímačkách sú v istej miere prirodzené.

Ak sa však úzkosť alebo smútok výrazne predlžujú, dieťa sa uzatvára do seba, prestáva sa tešiť z aktivít, ktoré malo rado, objavujú sa problémy so spánkom alebo opakované telesné ťažkosti bez zdravotnej príčiny, je vhodné poradiť sa s odborníkom.

Vyhľadanie pomoci nie je prejavom rodičovského zlyhania. Naopak, je dôkazom citlivého vnímania potrieb dieťaťa.

Autor: Ing. Jana Zaujec, Jana Pohanková