5 min
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok: 7:00 - 17:00
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok: 7:00 - 17:00
Milí rodičia, pripravili sme pre vás praktického sprievodcu, ktorý vám pomôže lepšie porozumieť prežívaniu dospievajúcich, rozpoznať varovné signály a zorientovať sa v tom, kedy stačí podpora a rozhovor a kedy "svieti červená" a je čas vyhľadať odborníka.
Psychologička Polikliniky Medante Silvia Matajsová pripravila užitočný prehľad signálov, ktoré by rodičia nemali prehliadať a tiež skúseností, ako s dospievajúcim citlivo otvoriť tému návštevy psychológa.
Nasledujúci semafor môže rodičom napomôcť zorientovať sa v tom, kedy postačí rozhovor a podpora a kedy je čas vyhľadať odborníka.
Dieťa má občasné výkyvy nálad, vyhľadáva viac súkromia. Niekedy vzdoruje alebo sa poháda s rodičmi. Tieto zmeny sú však skôr krátkodobé a výraznejšie neovplyvňujú jeho každodenné fungovanie. Naďalej zvláda školu, udržiava priateľstvá, venuje sa svojim záujmom a dokáže prežívať radosť. Po náročnejších situáciách sa postupne vracia do bežného režimu.
Čo robiť? Zostaňte dieťaťu nablízku, zaujímajte sa o jeho prežívanie, rešpektujte jeho súkromie a zároveň udržiavajte primerané hranice.
Ťažkosti pretrvávajú, zhoršujú sa alebo začínajú výraznejšie zasahovať do každodenného života. Mení sa spánok či stravovanie, dieťa stráca záujem o obľúbené aktivity, uzatvára sa do seba, obmedzuje kontakt s kamarátmi alebo sa zhoršuje jeho fungovanie v škole. Dlhodobo môže pôsobiť úzkostne, apaticky či podráždene.
Čo robiť? Obráťte sa na psychológa, pediatra alebo podľa charakteru ťažkostí na detského psychiatra. Nečakajte, kým sa problémy prehĺbia.
Dieťa hovorí o samovražde, má konkrétny plán alebo úmysel, pokúsilo sa o samovraždu, má vážne poranenia, je výrazne intoxikované, stráca kontakt s realitou alebo je jeho zdravotný stav vážne ohrozený, napríklad následkom odmietania jedla či tekutín.
Čo robiť? Pri bezprostrednom ohrození dieťa nenechávajte samé a volajte 155 alebo 112. Aj sebapoškodzovanie bez samovražedného úmyslu si vyžaduje čo najskoršie odborné posúdenie.
Semafor je orientačnou pomôckou, nie diagnostickým nástrojom. Ak máte obavy o bezpečie dieťaťa, vyhľadajte pomoc aj vtedy, keď si nie ste istí závažnosťou situácie.
Rozpoznať, že dieťa potrebuje pomoc, je prvý krok. Rovnako dôležité je však vedieť, ako mu návštevu psychológa predstaviť tak, aby ju nevnímalo ako trest alebo vlastné zlyhanie.
Mladí ľudia dnes prijímajú psychologickú pomoc otvorenejšie než kedysi. Niektorí tínedžeri dokonca sami požiadajú rodičov, aby im pomohli nájsť odborníka. Iní však môžu pociťovať hanbu, obavy alebo strach z rozhovoru s cudzím človekom.
Dôležité je dieťaťu vysvetliť, že psychológ nie je človek, ku ktorému sa chodí za zlé správanie. Je to odborník, ktorý mu môže pomôcť lepšie porozumieť vlastným pocitom, vzťahom a situáciám, s ktorými si nevie rady.
„Rodičom niekedy s úsmevom hovorím, že psychológa môžu dieťaťu predstaviť aj ako niekoho, komu sa môže pokojne posťažovať na svojich rodičov – a rodičia sa nedozvedia, čo o nich povedalo. Už samotná informácia, že je v poriadku hnevať sa na rodiča a hovoriť o tom, môže byť pre dospievajúceho úľavou.“
Dôležité je aj vysvetlenie dôvernosti rozhovorov. Psychológ rodičom automaticky nesprostredkúva všetko, čo mu dieťa povie. Dôvernosť však má svoje hranice, najmä ak je ohrozené bezpečie dieťaťa alebo niekoho iného. Dieťa by malo tieto pravidlá poznať už na začiatku spolupráce.
Pomáha tiež, ak má dospievajúci možnosť podieľať sa na výbere odborníka či rozhodnúť, či chce na prvé stretnutie prísť s rodičom.
Ak dieťa pomoc odmieta a nejde o bezprostredné ohrozenie, prvý krok môže urobiť aj samotný rodič. Konzultácia s psychológom mu môže pomôcť lepšie porozumieť situácii a nájsť spôsob, ako dieťa podporiť.
Autor: Mgr. Silvia Matajsová, Jana Pohanková
