5 min
Otváracie hodiny:
Pondelok - Štvrtok: 07:00 - 19:00
Piatok: 07:00 - 16:00
Otváracie hodiny:
Pondelok - Štvrtok: 07:00 - 19:00
Piatok: 07:00 - 16:00
ADHD u dospelých často nevyzerá tak, ako si väčšina ľudí predstavuje. Namiesto hyperaktivity prichádza vnútorný chaos, chronické vyčerpanie a pocit, že človek napriek veľkej snahe nezvláda bežný život.
Niektorí ľudia celý život počúvajú, že sú nepozorní, chaotickí, príliš impulzívni alebo „len leniví“. Meškajú, zabúdajú, nevedia sa prinútiť začať jednoduchú úlohu, no zároveň dokážu celé hodiny pracovať v absolútnom hyperfokuse.
V práci pôsobia schopne, doma sa rozpadajú od vyčerpania. Až v dospelosti mnohí z nich prvýkrát počujú diagnózu, ktorá dáva ich životu nový kontext: ADHD.
Porucha pozornosti s hyperaktivitou sa stále často vníma ako čisto detská diagnóza. Klinická psychologička Stanislava Žemlová však upozorňuje, že realita je oveľa komplexnejšia.
„ADHD je neurovývinová porucha s nástupom v detstve,“ vysvetľuje odborníčka.
„Symptómy poruchy v asi 50 až 70 percentách neliečených v detstve pretrvávajú do dospelosti, avšak v dospelosti dochádza k fenotypovej transformácii symptómov.“
Inými slovami: ADHD nezmizne. Len zmení podobu.
Kým u detí býva ADHD spojené najmä s motorickým nepokojom, neposednosťou či impulzivitou, v dospelosti sa symptómy presúvajú do menej viditeľnej roviny.
„Do popredia sa dostávajú deficity v oblasti exekutívnych funkcií, regulácie pozornosti a emócií,“ hovorí Žemlová.
Mnohí dospelí preto o svojej diagnóze vôbec netušia. Ich okolie ich často označuje za roztržitých, nespoľahlivých alebo emocionálne nestabilných. Oni sami si svoje fungovanie vysvetľujú ako osobné zlyhanie.
Práve preto býva ADHD u dospelých často prehliadané alebo nesprávne diagnostikované. „Porucha býva často zamieňaná za roztržitosť, nervozitu, obmedzené pracovné schopnosti alebo určité osobnostné charakteristiky,“ vysvetľuje psychologička.
Niektorí ľudia sa podľa nej pokúšajú symptómy zvládať samomedikáciou, iní roky fungujú pod diagnózami úzkosti, depresie či vyhorenia.
Jedným z najväčších paradoxov ADHD je, že mnohí dospelí navonok pôsobia úplne funkčne. Majú kariéru, rodinu, povinnosti zvládajú. Len málokto však vidí cenu, ktorú za to platia.
„Každodenné fungovanie je spojené s výrazne vyšším mentálnym úsilím,“ opisuje Žemlová.
Za bežným pracovným dňom sa často skrýva chronická prokrastinácia, mentálne preťaženie, zahltenie či extrémna únava z organizovania každodenného života. Typické je aj zvláštne striedanie výkonu: obdobia intenzívneho hyperfokusu a následné „výpadky“, keď človek nedokáže začať ani jednoduchú úlohu.
„Mnohí ľudia s ADHD dokážu podať vysoký výkon pod tlakom, no môžu zlyhávať v rutinných úlohách,“ vysvetľuje odborníčka.
Práve táto nepredvídateľnosť býva pre okolie mätúca a pre samotného človeka mimoriadne frustrujúca.
Symptómy sa prirodzene prenášajú aj do partnerských a rodinných vzťahov. „Vo vzťahoch môže ADHD viesť k nedorozumeniam,“ hovorí Žemlová. Vysvetľuje, že zabudnuté dohody môžu pôsobiť ako nezáujem. Impulzívne reakcie vyvolávajú konflikty. Ťažkosti so sústredením zasa oslabujú pocit blízkosti.
Dlhodobé nepochopenie pritom často zasahuje aj sebahodnotu človeka s ADHD. Roky počúva, že sa má viac snažiť, lepšie organizovať, viac kontrolovať. A keď sa mu to nedarí, začne veriť, že problém je v jeho charaktere.
Výrazný rozdiel existuje aj medzi mužmi a ženami. Kým chlapci bývajú v detstve nápadnejší svojou hyperaktivitou, u dievčat sa ADHD často prejavuje tichšie, a preto zostáva nepovšimnuté.
„Zlyhania v pozornosti môžu byť vnímané ako prejav lenivosti, čo núti dievčatá viac k výkonu, aby nezlyhávali,“ vysvetľuje psychologička.
Mnohé ženy sa tak naučia symptómy maskovať perfekcionizmom, extrémnou snahou alebo neustálym sebakontrolovaním. V dospelosti potom ich ťažkosti často vyzerajú skôr ako úzkosť, chronické vyčerpanie či depresia.
„Prejavy sa navyše často maskujú ako úzkosť, depresia, chronické vyčerpanie, čo môže viesť k stanoveniu inej diagnózy ako poruchy ADHD,“ upozorňuje Žemlová.
Dôležitú úlohu pritom zohrávajú aj hormonálne zmeny, menštruačný cyklus, tehotenstvo, popôrodné obdobie či menopauza, ktoré môžu symptómy výrazne meniť a zosilňovať.
Podľa odborníčky je jedným z najdôležitejších signálov pocit, že zvládanie bežného života stojí človeka neprimerané množstvo energie.
„Spozornieť by mal človek, ak dlhodobo zažíva pocit, že nezvláda bežný život‘, opakovane zlyháva aj napriek snahe, má dlhodobý chaos v organizácii, je výrazne vyčerpaný z každodenných úloh.“
Typické pritom je, že človek si časom vytvorí množstvo kompenzačných mechanizmov. Funguje cez diáre, pripomienky, stres, tlak na výkon alebo permanentnú kontrolu. Navonok to môže vyzerať ako disciplína. V skutočnosti ide často o prežívanie v permanentnom napätí.
Jedným z najväčších diagnostických problémov je podobnosť ADHD s úzkosťou, depresiou alebo syndrómom vyhorenia.
„Úzkosť môže byť prejavom preťaženia mentálnej činnosti, depresia dôsledkom dlhodobej frustrácie, vyhorenie spôsobí dlhodobé prekompenzovanie,“ vysvetľuje Žemlová.
Rozdiel je podľa nej najmä v tom, že ADHD má vývinový charakter. Symptómy sú prítomné dlhodobo, naprieč rôznymi oblasťami života a často už od detstva.
Práve preto je diagnostika komplexná a neprebieha počas jedného krátkeho rozhovoru.
Vyšetrenie ADHD u dospelých zahŕňa podrobný diagnostický rozhovor, vývinovú anamnézu, screeningové nástroje aj neuropsychologické vyšetrenie. Dôležité je tiež posúdenie možných komorbidít (prítomnosť dvoch alebo viacerých ochorení) a vylúčenie iných príčin symptómov.
„Vyšetrenie prebieha spravidla v 2–3 sedeniach, s dôrazom na diferenciálnu diagnostiku a komorbidity,“ približuje psychologička.
Pre mnohých dospelých však samotná diagnóza predstavuje zásadný životný moment.
„Dáva zmysel dlhodobým ťažkostiam, znižuje sebakritiku, umožňuje cielene pracovať na zmene, zlepšuje kvalitu života aj vzťahov.“
A možno ešte dôležitejšie je vnútorné preformulovanie identity, ktoré často prichádza po rokoch nepochopenia.
„Často ide o presun od presvedčenia ‚som neschopný‘ k pochopeniu ‚fungujem inak – a viem s tým pracovať‘.“
ADHD u dospelých dnes odborníci považujú za výrazne častejšie, než sa kedysi predpokladalo. Mnohí ľudia však zostávajú roky bez diagnózy a namiesto porozumenia si nesú pocit osobného zlyhania.
Aj preto má včasná diagnostika zásadný význam. Nie preto, aby človeka definovala diagnóza, ale aby mu pomohla pochopiť vlastné fungovanie a nájsť spôsob, ako žiť kvalitnejší život.
Ako uzatvára klinická psychologička Stanislava Žemlová:
„Ak má človek dlhodobo pocit, že napriek snahe nezvláda bežné nároky, stojí za to hľadať odpovede – nie vinníka.“
Autor: PhDr. Stanislava Žemlová, PhD, Jana Pohanková
