Obezita: Keď telo rozpráva o tom, čo duša nepovedala

V ambulancii sa denne stretávam s ľuďmi, ktorí si roky nesú bremeno nielen vlastnej váhy, ale aj výčitiek, zlyhaní a nesplnených očakávaní. Pravdou však je, že obezita nie je iba výsledok slabej vôle. Je to choroba. A ako každá choroba, aj táto si zaslúži pochopenie, systematickú liečbu a súcit, nie odsudzovanie.

Obezita nie je „len tuk“

Obezita je chronické, multifaktoriálne ochorenie. To znamená, že má viacero príčin – genetických, hormonálnych, metabolických, psychologických aj sociálnych.

Genetika hrá nezanedbateľnú úlohu: ak majú obezitu rodičia, riziko pre dieťa stúpa až na 70 %. Niektoré gény totiž ovplyvňujú, ako telo spracúva tuky, ako rýchlo spaľuje energiu a ako reaguje na pocit hladu či sýtosti.

Ale gény nie sú osud. Hovoria o tom, na čo máme predispozíciu, ale je na nás ako s ňou naložíme. Presne o tom je epigenetika: gény nás môžu predurčiť, no závisí do veľkej miery od nás, či im umožníme, aby sa naplno prejavili. Inými slovami, nezaväzujú nás k neúspechu.

Skutočným kľúčom je spôsob života. To, ako sa hýbeme, ako jeme, ako spíme a ako zvládame stres. Naša moderná realita je však nepriateľom rovnováhy: sedavá práca, rýchle občerstvenia, chronický stres a minimum času na seba tvoria ideálne prostredie pre nárast hmotnosti.

Keď jeme, aby sme necítili

Jedným z najprekvapivejších zistení posledných rokov je prepojenie medzi obezitou a potláčanými emóciami. Mnohí z nás nejedia preto, že sú hladní. Jedia preto, že sú prázdni. Smútok, osamelosť, únava, frustrácia. Všetky tieto pocity si hľadajú únik, a jedlo je po ruke, vždy dostupné, rýchle a spoľahlivo prinášajúce krátkodobú úľavu.

„Zajedanie emócií“ je tichý mechanizmus prežitia. Na chvíľu zaberie. Uvoľní dopamín, hormón potešenia, ktorý na okamih prehluší bolesť. Ale len dočasne. Po chvíli prichádza vina, výčitky a ešte väčšia potreba znovu jesť. Tento cyklus sa opakuje, kým z pôvodne emocionálneho problému nevznikne aj fyzický.

V takých prípadoch nestačí iba jedálniček či „motivácia“. Potrebujeme pochopiť, čo sa deje v pozadí. Naučiť sa rozpoznávať emócie, pomenovať ich, pracovať s nimi, nie ich zaháňať jedlom. Práve preto má psychologická alebo psychoterapeutická podpora v liečbe obezity svoje pevné miesto.

Liečba obezity má zmysel len v celku

Cieľom liečby obezity nie je len schudnúť, ale uzdraviť sa fyzicky aj duševne. Dlhodobý úspech neprichádza z drastických diét, ale z malých, udržateľných zmien. Z pravidelného pohybu, ktorý prináša radosť, nie utrpenie. Z jedla, ktoré vyživuje, nie trestá. Zo spánku, ktorý regeneruje, a z rovnováhy, ktorá lieči.

Injekčná liečba a zmena

Moderná medicína dnes ponúka aj nové nástroje, ktoré môžu túto cestu uľahčiť. Jedným z nich je injekčná liečba obezity, ktorá cielene pôsobí na centrum hladu v mozgu a pomáha znížiť chuť do jedla. Tieto lieky – napríklad agonisti GLP-1 receptorov – napodobňujú prirodzené hormóny tela, ktoré riadia pocit sýtosti.

Zmienené lieky nie sú však „zázračnou injekciou“. Samy o sebe neriešia návykové správanie ani nesprávne stravovacie vzorce. Ale ak sú súčasťou komplexného prístupu, teda kombinované s úpravou jedálnička, zvýšením pohybu, spánkovou hygienou a psychologickou podporou, môžu byť prelomovým krokom k trvalej zmene.

Prečo sa to oplatí nevzdať

Obezita nie je estetický problém. Je to zdravotné riziko, ktoré skracuje život a znižuje jeho kvalitu. Zvyšuje riziko cukrovky, vysokého tlaku, srdcových ochorení, nádorov, porúch plodnosti aj depresie. Ale zároveň, a to je dobrá správa, každý úbytok váhy, hoci len o 5–10 %, prináša citeľné zlepšenie.

Zlepšuje sa krvný tlak, hladiny cukru, kvalita spánku, pohyb aj sebavedomie. Telo si pamätá každú zmenu k lepšiemu. Každý deň, keď sa rozhodnete jesť vedomejšie, ísť sa prejsť, ísť spať skôr alebo povedať „nie“ stresu – je dňom, kedy meníte svoju budúcnosť.

Obezita ako výzva, nie hanba

V našej kultúre sa obezita stále často vníma ako osobné zlyhanie. Ako dôkaz lenivosti, slabosti či nedisciplinovanosti. Ale realita je iná. Obezita je choroba, ktorú si nikto dobrovoľne nevyberá. A práve preto si vyžaduje empatiu, odborný prístup a dlhodobú starostlivosť.

Ak sa na ňu pozrieme s pochopením a prijmeme ju ako výzvu – nie ako trest – máme šancu meniť nielen naše telo, ale aj náš vzťah k sebe. A to je možno ten najdôležitejší krok zo všetkých.

Obezita sa nelieči za mesiac. Ale dá sa liečiť. A ak sa k medicíne pridá ochota meniť svoje každodenné zvyky, naučiť sa vnímať svoje telo a počúvať, čo nám hovorí,  môžeme získať viac než len štíhlejšiu postavu. Môžeme získať zdravie, energiu, rovnováhu a vnútorný pokoj.

Každý deň je nová príležitosť začať s láskou, trpezlivosťou a vedomím, že telo, ktoré nesie našu dušu, si zaslúži našu pozornosť, nie trest.

Autor: Pre magazín Moja liečba MUDr. Zuzana Pitoňáková, hlavná lekárka Polikliniky Medante