Záver školského roka nie je len o známkach, ale aj o príležitosti zastaviť sa, zhodnotiť úspechy aj ťažkosti a napojiť sa na vlastné dieťa. Psychologička Medante Mgr. Silvia Matajsová vysvetľuje, ako premeniť hodnotenie na dialóg, ako podporiť vnútornú motiváciu namiesto tlaku, a prečo sú prázdniny aj o zdravom ničnerobení. Inšpirujte sa praktickými tipmi, ako môže leto priniesť deťom nielen zážitky, ale aj viac rovnováhy a pohody. A nezabudnite ani na tú svoju!
Záver školského roka býva prirodzene spätý s hodnotením zo strany školy, ale aj rodičov. Ako vytvoriť priestor pre konštruktívnu sebareflexiu namiesto jednostranného súdu?
Je potrebné si najmä uvedomiť, že vysvedčenie nie je pre rodiča prekvapenie, nie je to niečo neočakávané. Ak sa rodič zaujímal celý rok, tak približne vie, ako sa dieťaťu darí a čo na tom vysvedčení približne bude. Ako rodič by som navrhla dieťaťu, aby sa zhodnotilo aj samé. Dá sa to robiť od prvého ročníka. Dieťaťu s tým môžeme pomôcť prostredníctvom otázok na pol roka a potom na konci školského roka. Pýtajte sa, ako sa mu darí s prezentovaním projektov, ako sa pri tom cíti, či je pre neho ľahké prezentovať pred triedou? Prípadne sa môžete zaujímať ako je na tom s prípravou na vyučovanie, či stíha odovzdávať práce načas, v čom by sa chcel zlepšiť či ak niečomu nerozumie, vie sa opýtať.
Na konci školského roka je dobré sa k otázkam vrátiť a porovnať, čo sa podarilo zlepšiť. Rodič a dieťa si môžu spoločne hľadať spôsoby, ako si s ťažkosťami poradiť, ako si lepšie zorganizovať čas alebo nájsť systém, ktorý mu bude fungovať. Deti si niekedy neuvedomujú, že medzi želaním (mať dobré výsledky) a realitou (dostal som štvorku) je tá časť, ktorú vedia ovplyvniť (učil som sa). Toto môžete pomôcť dieťaťu trénovať. Postupne pochopí, že výsledok nie je náhoda, ale dôsledok jeho úsilia.
Čo nám spôsob, akým rodičia reagujú na známky svojich detí, prezrádza o ich nastavení či vlastnej vnútornej neistote? A ako s tým vedome pracovať?
Veľa rodičov berie deti ako svoj odraz, niečo čo ich reprezentuje. Je to zároveň citlivé miesto, kde sa môžu aktivovať pocity vnútorného dieťaťa v rodičovi a môže reagovať pod vplyvom toho, ako sa cítil ako dieťa. Veľa rodičov nemá dobré spomienky na školu a má v sebe pocity krivdy. Veľmi citlivo potom reaguje aj na všetko, čo sa týka jeho dieťaťa, lebo zároveň bráni aj seba. Je veľmi fajn, keď si toto rodič dokáže uvedomiť, spomenúť si na to a skúsiť to oddeliť od svojho dieťaťa.
Každý rodič má nejaké nastavenie z pôvodnej rodiny. Veľa vecí preberá nevedome, aj keď si možno hovoril, že to bude robiť inak a aj keď mu to ako dieťaťu vadilo. Je dobré byť k sebe úprimný a spomenúť si na svoje školské roky. Priblížiť sa tak viac k realite, než k nejakému ideálu, ktorý predstavuje samé jednotky, perfektné dieťa, ktoré reprezentuje svojich rodičov, dokonalá rodina.
Keď sa človeku podarí nahliadnuť do svojho vnútra bez prikrášľovania, môže sa zamýšľať nad tým, čo potreboval ako dieťa, čo mu chýbalo? Začiatkom vedomej práce je úprimnosť k sebe samému.
Ako môžeme u detí podporovať vnútornú motiváciu k učeniu aj v kontexte koncoročného hodnotenia bez toho, aby sme sa opierali o tlak alebo odmeny?
Vnútorná motivácia sa dobre buduje cez prirodzené následky. Napríklad, keď nestihnem odovzdať projekt na čas, výsledná známka tomu zodpovedá. Vychádza to aj z terapie hrou a filiálnej terapie, kde sa nedávajú tresty, ale prirodzené následky a dieťa tým učíme k zodpovednosti za svoje rozhodnutia. Deti sú už od prvého ročníka schopné samé si zbaliť tašku podľa rozvrhu, nie je dôvod im brať kompetencie a znižovať tak ich zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Sú školy, ktoré vyučujú deti tak, aby prebudili v nich zvedavosť a aby prichádzali s pomocou učiteľov na veci samé. Ak dieťa do takej školy nechodí, rodič sa môže inšpirovať a namiesto bifľovania sa vecí naspamäť, ho môže napríklad zobrať do prírodovedného múzea, alebo na lúku a spolu s ním skúmať či objavovať. Je dôležité nedávať dieťaťu hotové odpovede, ale vytvárať podmienky, aby dieťa mohlo na veci prichádzať samé. Také dieťa je potom motivované vnútorne, lebo má prirodzenú zvedavosť.
Pre mnohé deti predstavuje leto nielen oddych, ale aj obdobie úzkosti z nejasností. Ako môžeme ako rodičia citlivo podporiť psychickú stabilitu detí v tomto „medzipriestore“?
Opäť použijem terapiu hrou - nedávať dieťaťu návody alebo riešenia, ale vypočuť ho a uznať mu jeho emócie a zostať s nimi. Napríklad nepovedať: “Každý to zvládol”, alebo “Neboj sa, nič strašné to nie je”, “Nemáš sa čoho báť”. Práve naopak, ukážme, že ho vnímame a rozumieme: “Rozumiem, že máš obavy, aj ja mám niekedy obavy z nových vecí”, “Je to úplne v poriadku mať strach”, “Hmm, máš to teraz takto”, “Je to pre teba ťažké”.
Pre dieťa býva kľúčové práve to, že mu rodič jeho emócie uzná. Nechajte mu priestor a neponáhľajte sa od emócií preč. Neskôr môžeme pridať otázku, čo by dieťaťu pomohlo, aby mu bolo lepšie.
Letné prázdniny často lákajú k úplnému „vypnutiu“. Kde je hranica medzi zdravým oddychom a stratou rytmu, ktorá môže negatívne ovplyvniť návrat do školského režimu?
Ja som za oddych, ale nie ísť úplne do extrému, že buď všetko, alebo nič, buď škola a prísny režim, alebo na druhej strane žiadne pravidlá. Odporúčam cez prázdniny školu vynechať, nepísať diktáty, nepočítať príklady, ale prirodzeným spôsobom dieťa rozvíjať. Môžete napríklad kúpiť komiksy, ktoré dieťa bavia a rozprávať sa o nich, napísať spolu zoznam do obchodu a dieťa nechať nakupovať, v reštaurácii podnietiť dieťa prečítať si jedálny lístok, upiecť spolu koláč, kedy dieťa váži ingrediencie, číta, počíta a pod. Je veľa príležitostí, ako sa to dá robiť prirodzene.
V súčasnosti vnímame narastajúci tlak na „produktívne“ trávenie voľného času detí ako tábory, kurzy, športy. Aký význam má pre deti aj vedomé ničnerobenie, nuda a voľný čas bez štruktúry?
Dieťa potrebuje čas pre seba, potrebuje rozmýšľať, nič nerobiť, oddychovať, aby spracovalo zážitky, ale aj pre prirodzené stíšenie sa, aby viac mohlo vnímať svoje potreby a svoje vnútro. Vyplniť všetok voľný čas nejakou aktivitou učí mozog dieťaťa tomu, že stále musí prísť nejaký impulz. Dieťa sa potom bez vonkajšieho stimulu nudí.
Znižuje tak svoju schopnosť vytvárať si vnútorné podnety, menej rozvíja predstavivosť, je menej samostatné, nevie byť samé so sebou a tým. Zároveň klesá sa jeho vnútorná motivácia, keďže si zvyklo, že stimuly prichádzajú zvonka. Ja som za to, aby sa štruktúrovaný čas striedal s ničnerobením, ale bez obrazoviek.
Ako môžeme počas leta ako rodina spoločne kultivovať prítomnosť, blízkosť a duševnú pohodu?
Nám sa osvedčilo v lete, keďže je vtedy viac času, robiť Deň podľa... a vopred sme si dohodli, kto bude mať svoj deň a čo chce vtedy s celou rodinou robiť. Deti tak prirodzene plánovali, čo chcú robiť, kedy treba vyraziť, čo si treba so sebou vziať, čo a kde budeme jesť, ako dlho sa zdržíme. Zároveň sa trénovali aj v rešpektovaní ostatných, ak sa ocitli na mieste, ktoré by si sami nevybrali. Strávili sme tak deň napríklad nákupom ázijských špecialít a výrobou sushi, boli sme pozrieť svet šmolkov, behali sme po poli s vysielačkami, obraňovali sme bunkre, bolo to pestré :).
Autori: Silvia Matajsová, Jana Pohanková
